Právnická fakulta Masarykovej univerzity Právo a právna veda Katedra medzinárodného a európskeho práva Diplomová práca UZNANIE ŠTÁTU V MEDZINÁRODNOM PRÁVE Henrich Hajdin 2013/ 2014
Čestné prehlásenie: Prehlasujem, že som diplomovú prácu na tému: Uznanie štátu v medzinárodnom práve spracoval sám. Všetky pramene a zdroje informácii, ktoré som použil k spísaniu tejto práce, boli citované v poznámkach pod čiarou a sú uvedené v zozname použitých prameňov a literatúry. V Bratislave dňa 29. 3. 2014. vlastnoručný podpis autora 1
Poďakovanie: Na tomto mieste by som rád poďakoval vedúcemu mojej práce prof. JUDr. Vladimírovi Týčovi, CSc. za jeho pomoc a flexibilnosť v priebehu samotnej tvorby práce. Hlavne, ale, ďakujem mojej rodine za nesmiernu podporu. 2
Obsah 1. Úvod... 5 2. Pojem uznania... 6 2.1 Definícia uznania... 7 2.2 Objekty uznania... 8 2.2.1 Uznanie štátu... 8 2.2.2 Uznanie vlády... 9 2.3 Účinky uznania štátu... 10 2.3.1 Teória konštitutívnych účinkov... 11 2.3.2 Teória deklaratórnych účinkov... 13 2.3.3 Syntéza oboch teoretických prístupov... 14 2.4 Druhy uznania... 15 2.4.1. Uznanie de jure... 15 2.4.2 Uznanie de facto... 16 2.5 Čiastkový záver... 17 3. Uznanie v medzinárodnom práve... 18 3.1 Montevidejský dohovor o právach a povinnostiach štátov... 19 3.2 Ročenka Komisie pre medzinárodné právo z roku 1949... 20 3.3 Deklarácia k Smernici k uznaniu nových štátov vo východnej Európe a v Sovietskom zväze a Deklarácia k Juhoslávii... 22 3.4 Čiastkový záver... 26 4. Uznanie a medzinárodné organizácie... 27 4.1 OSN a uznanie štátov... 28 4.1.1 Členstvo v OSN a vplyv na uznanie štátu... 28 4.1.2 Štatút stáleho pozorovateľského štátu v súvislosti s uznaním... 31 4.2 Medzinárodný súdny dvor a uznanie... 34 4.3 Čiastkový záver... 35 5. Podmienené uznanie... 37 3
5.1 Historické príklady uznania s podmienkami... 38 5.2 Aktuálna prax a využívanie podmieneného uznania... 39 5.3 Čiastkový záver... 42 6. Neuznanie a povinnosť neuznať nelegálne vzniknutý štát... 44 6.1 Mandžusko... 45 6.2 Južná Rodézia... 46 6.3 Severocyperská turecká republika... 47 6.4 Čiastkový záver... 48 7. Neuznané štáty a štáty uznané len minimom iných štátov... 50 7.1 Somaliland... 50 7.2 Severocyperská turecká republika... 51 7.3 Čiastkový záver... 52 8. Záver... 54 9. Summary... 56 10. Bibliografia... 57 4
1. Úvod Ťažko by sme hľadali pojem, ktorý sa na prvý pohľad zdá byť jasný a všeobecne zrozumiteľný, ale ktorý sa po hlbšom skúmaní ponorí do tieňov nuáns a skryje sa v množstve nezodpovedaných otázok. Práve takým pojmom, ale je uznanie štátu. Na jednej strane je jeho význam evidentný, uznaním berie jeden subjekt na vedomie existenciu subjektu druhého, no presuňme definíciu a uvažovanie do prostredia medzinárodného práva a to, čo sa zdalo byť samozrejmé sa mení na ambivalentný fenomén odolávajúci jasným mantinelom. Uznanie štátu malo v klasickom medzinárodnom práve svoje stabilné a nespochybniteľné miesto, no transformácia tohto právneho odvetvia postavila uznanie do pozície, že musí svoju úlohu v ňom obhájiť. Do tejto pozície sa dostalo z viacerých dôvodov, pričom jedným z nich je aj obsiahla a v podstate samotnému uznaniu škodiaca debata o účinkoch uznania, kde sledujeme nekončiaci rozpor medzi teóriou konštitutívnych a deklaratórnych účinkov. Ďalším takýmto dôvodom sú mlynské kamene silovej medzinárodnej politiky a neurčitej diplomacie, ktoré sú schopné zomlieť inštitút uznania do tej miery, že ho viac nenájdeme v učebniciach medzinárodného práva, ako sme tomu pomaly, ale iste svedkami už teraz. 1 Napriek značným tendenciám, ktoré sa snažia uznanie ochudobniť o jeho právnu stránku, v ňom práve v súčasnosti vidíme významný inštitút medzinárodného práva, ktorý má svoju rolu v rámci pokojných a mierových vzťahov medzi členmi medzinárodného spoločenstva. V najbližších riadkoch sa pokúsime dokázať, že uznanie je plnohodnotným inštitútom medzinárodného práva, že je relevantný pre samotné štáty a exponovaný v rámci jurisprudencie a tým pádom vyvrátime myšlienku, že viac nepatrí do súčasného medzinárodného práva. Aktuálnosť problematiky uznania je viac menej nespochybniteľná, už len keby sme chceli vymenovať prípady uznania za posledných dvadsať rokov, zistíme, že uznanie sprevádza vývoj spoločenstva štátov do súčasnosti. Analýzou postupu štátov, ale aj významných doktrinálnych textov budeme hľadať argumenty, ktoré následne pomocou syntézy využijeme na podporu primárnej tézy práce. Aby sme ale zabránili čistej opisnosti práce a mohli považovať jej prínos za hmatateľný, budú po hlbšom skúmaní praxe štátov a myšlienok jurisprudencie, naznačené aj reálne východiská, ako prinavrátiť uznanie právu. 1 ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P. Mezinárodní právo veřejné. 1. vydanie. Praha: Eurolex Bohemia, 2003, s. 86 5
2. Pojem uznania Uznanie ako také je vo svojej podstate problematickou témou. Na jednej strane je uznanie vnímané ako inštitút medzinárodného práva, no z iného pohľadu to nie je právo, čo ho ovláda, ale politika. 2 Hoci je uznanie opakovane témou vedeckých prác z oblasti medzinárodného práva, samotní právnici neraz riešia práve otázku, či je uznanie ešte právnym inštitútom. Prekvapivo sa v poslednej dobe neraz stretávame s rozpačitým postojom k uznaniu ako právnej téme. 3 Dokonca sa v rámci českej náuky medzinárodného práva stretávame s názorom, že uznanie už nie je viac právnym inštitútom a preto mu ani nie je v rámci učebnice medzinárodného práva venovaný priestor. 4 Pojem uznania aj z tohto dôvodu vytvára viac otáznikov ako odpovedí na ne. Pokiaľ sa, ale chceme dôsledne zaoberať samotným pojmom uznania, je vhodné uviesť na tomto mieste tie najdôležitejšie skutočnosti ohľadom tohto fenoménu. Uznanie od počiatkov, tj. od druhej polovice 18. storočia, sprevádzala debata až súboj dvoch hlavných doktrín týkajúcich sa uznania. Ide o deklaratórnu a konštitutívnu teóriu, 5 ktoré stáli od počiatku každá na opačnej strane pomyselnej akademickej barikády. Aktuálnosť tejto debaty, ako si ukážeme ďalej, je mierne otázna, no stále dôležitá z pohľadu hľadania definície uznania ako takého. Bude teda potrebné vysvetliť prístup jednotlivých teórii, aby sme mohli získať celkový obraz uznania, ako ho poznáme v súčasnosti a práve pohľad daných teórií na účinky uznania bude tvoriť podstatnú časť tejto kapitoly. Sú to práve účinky, ktoré môže mať uznanie, čo spôsobuje toľko nejasností v doktríne, no ani nie v praxi. Vedecké práce a zástancovia jednotlivých teórií vytvorili akúsi mélange, ktorá nemá jasnú chuť ani vôňu. Nepochybne má uznanie svoj význam v rámci medzinárodného práva, ale aj medzinárodných vzťahov, keďže rieši nejasnosti, pokiaľ ide o stav a umoţňuje reguláciu nových situácií. 6 Bola by preto škoda odsunúť ho na vedľajšiu koľaj a nedať mu priestor, ktorý si jednoznačne zaslúži. 2 LAUTERPACHT, H. Recognition in International Law. 1. vydanie v papierovej väzbe. Cambridge: Cambridge university press. 1947. s.1 3 RYNGAERT, C.M.J., SORBIE, S. Recognition of States: International Law or Realpolitik? The practice of recognition in the wake of Kosovo, South Ossetia and Abkhazia. Leiden journal of international law.24, 2011 [online] [cit. dňa 16.3.2014] 4 ČEPELKA, ŠTURMA, op. cit. s. 86 5 GRANT, T. D. The Recognition of States Law and Practice in Debate and Evolution. 1999 [online library] Cengage learning: Questia, a part of Gale, 280 s. [cit. 15.3.2014] 6 CRAWFORD, J. The Creation of States in International Law. Oxford: Clarendon Press. 2007, s. 6
Samotný akt uznania však paradoxne nepredstavuje veľkú neznámu pre doktrínu medzinárodného práva, preto nie je problém nájsť pomerne jasnú definíciu uznania. Uznaním štátu sa rozumie jednostranný akt uznávajúceho štátu, ktorým berie na vedomie vznik nového subjektu medzinárodného práva a prejavuje svoj úmysel nadviazať s ním vzťahy. 7 Hoci sa jedná o definíciu ohľadom uznania štátu, je rovnako možné ju vztiahnuť na uznanie všeobecne, koniec koncov v úvode danej kapitoly sa zameriavame na uznanie ako také bez konkretizácie, čoho sa uznanie týka, keďže jednotlivé druhy uznania budú priblížené nižšie. 2.1 Definícia uznania Aby bolo možné ďalej skúmať uznanie z pohľadu hlavnej tézy diplomovej práce je nevyhnutné zadefinovať si pojem uznanie v kontexte medzinárodného práva. Teda, čo to uznanie je. Vyššie sme si pomohli definíciou profesora Klučky a dedukovali sme, že doktrína pomerne jasne definuje daný pojem. Z pohľadu pozitívneho medzinárodného práva by sme definíciu museli hľadať hlbšie v minulom storočí. Rovnako ako väčšina prác ohľadom uznania sa aj táto odvoláva na Montevidejský dohovor o právach a povinnostiach štátov z roku 1933, kde je v rámci jeho článku 6 explicitne pomenované, čo dohovor rozumie pod pojmom uznanie. Uznanie štátu znamená len toľko, ţe uznávajúci štát akceptuje osobnosť iného, a to so všetkými právami a povinnosťami stanovenými medzinárodným právom. 8 Dohovor jednoznačne hovorí čo len znamená uznanie štátu, aby zabránil vzniku rôznych nesprávnych interpretácií. Okrem iného badáme v tejto definícii výrazný vplyv deklaratórnej teórie. Ďalším významným zdrojom, ktorý nám pomôže zadefinovať uznanie, keďže sám takúto definíciu obsahuje je rezolúcia Institut de Droit International pod názvom Uznanie nových štátov a nových vlád. Uznanie nového štátu je voľný akt, prostredníctvom ktorého jeden alebo viacej štátov berú na vedomie existenciu ľudskej spoločnosti v rámci vymedzeného územia, politicky organizovanú, nezávislú na všetkých ostatných existujúcich štátoch, schopnú dodrţiavať 7 KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť), druhé doplnené a prepracované vydanie, Bratislava: IURA Edtion, 2011, s. 61-62 8 čl. 6 Dohovoru o právach a povinnostiach štátov z 26. decembra 1933 [online] [cit. 16.3.2014] 7
ustanovenia medzinárodného práva a preukazujú tým pádom ich ochotu pokladať ju z člena medzinárodného spoločenstva. 9 Zhrňme teda, že uznanie je jednostranným aktom štátu, závisí len od jeho uváženia, a tým pádom daný štát nie je povinný uskutočniť takýto akt, 10 ani v prípade, že novovzniknutá entita alebo iný subjekt medzinárodného práva spĺňa všetky predpoklady na svoju existencii. 2.2 Objekty uznania Uznanie je možné deliť podľa viacerých kritérií. Hneď prvým delením, ktoré sa nám ponúka po vzore monografie Herscha Lauterpachta o uznaní, je delenie podľa objektu uznania. Okrem uznania štátu tak ďalej poznáme uznanie vlády a uznanie bojujúcej strany alebo národnooslobodzovacieho hnutia. Lauterpacht rozdelil podľa tohto kritéria celú svoju prácu na tri hlavné časti. 11 My sa však v rámci tejto časti zameriame len na prvé dve, pričom dôraz bude kladený hlavne na uznanie vlády, keďže uznanie štátu je témou pre zvyšok práce. 2.2.1 Uznanie štátu Nakoľko uznaniu štátu je venovaná prevažná časť práce na tomto mieste jej bude venovaný menší priestor, ako zvyšným dvom objektom uznania. O uznaní štátu sme navyše hovorili v predchádzajúcich častiach citujúc rôzne definície k uznaniu štátu. Uznanie štátu predstavuje najvyššiu formu uznania nakoľko ním uznávajúci štát berie na vedomie existenciu seberovného suveréna v rámci medzinárodného spoločenstva. Podľa čoho sa teda existujúce štáty rozhodujú, že uznajú ten novovzniknutý za seberovný subjekt medzinárodného práva? Odpoveďou by v ideálnom prípade mali byť podmienky štátnosti, respektíve naplnenie všeobecne akceptovaných znakov štátu, ktorými sú podľa väčšinového názoru obyvateľstvo, vymedzené územie, vláda a schopnosť mocensky sa presadiť, 12 respektíve vykonávať efektívnu moc nad daným územím. 13 Keďže je zrejmé, že ideálne prípady sa budú vyskytovať v menšej až žiadnej miere. Je vyššie uvedené kritérium 9 Institut de Droit International (IDI). La reconnaissance des nouveaux Etats et des nouveaux gouverment.a- Nouveaux Etats, Article premier. [online] Session de Bruxelles, 1936 [cit. 16.3.2014] 10 MALENOVSKÝ, J., Mezinárodní právo veřejné a poměr k vnitrostátnímu právu, zvláště k právu českému, 4. opravené a doplnené vydanie, Brno: Masarykova univerzita a Doplněk, 1993, s. 111 11 LAUTERPACHT, op. cit. 12 TRÁVNIČKOVÁ, Z. O státnosti a uznání státu v mezinárodním právu. Mezinárodní politika 4, 2012 - státy, nestáty [online] 2012 [cit. 16.3.2014] 13 FABRY, M. Recognizing States: International Society and the Establishment of New States Since 1776. Oxford: Oxford University Press, 2010; KLUČKA, op. cit. s. 62 8
štátnosti hlavne kritériom doktrinálnym. Ako bude ukázané ďalej prax štátov sa nie vždy s ním zhoduje. 2.2.2 Uznanie vlády Vláda štátu a jej zmeny nie sú vo svojej podstate primárnymi otázkami pre medzinárodné právo, túto úlohu plní skôr vnútroštátne ústavné právo. Aj preto nie je záujmom medzinárodného spoločenstva zmena, prípadne personálne zloženie vlád jednotlivých štátov. Je to pochopiteľne preto, že touto zmenou alebo zložením nie je ovplyvnená medzinárodnoprávna subjektivita štátu, táto sa pod týmto faktorom nemení. Na druhej strane má, ale, každý štát právo byť reprezentovaný svojou vládou na medzinárodnej úrovni. 14 K ďalším prienikom s medzinárodným právom dochádza, keď je v otázke náhla väčšinou neústavná zmena vlády ako výsledok revolúcie alebo občianskej vojny a v rámci jedného štátu vystupujú ako reprezentanti štátu viacerí proti sebe stojaci predstavitelia. V týchto prípadoch sú štáty medzinárodného spoločenstva postavené pred rozhodnutie, ktorá z proti sebe stojacich strán má byť vnímaná ako vláda danej krajiny. 15 Rovnaká otázka sa natíska aj po skončení nepokojov, kedy štáty musia zvažovať či víťazná strana je tá, ktorú majú akceptovať ako legitímnu vládu krajiny. Práve odpovede na tieto otázku predstavujú uznanie vlády alebo jeho odmietnutie. Vychádzajme z pohľadu Institut de Droit International na uznanie vlády: Uznanie novej vlády uţ uznaného štátu je voľným aktom, ktorým jeden alebo viac štátov berú na vedomie, ţe osoba alebo skupina osôb sú schopné zaviazať štát, ktorý prezentujú a dokazujú svoju vôľu udrţiavať s nimi náleţité vzťahy. 16, Uznanie vlády je pomerne bežným fenoménom, prostredníctvom ktorého sa štáty vyrovnávajú s mimoriadnymi situáciami v rámci vnútroštátnych bojov o moc v inom štáte. Je však dôležité sledovať aj motív, prípadne cieľ, s ktorým uznávajúce štáty uskutočňujú tento akt. Možností je viac, a síce, že uznávajúci štát chce týmto spôsobom vstúpiť do oficiálnych vzťahov s touto vládou, alebo prostredníctvom uznania vyjadrí svoj názor na jej právny status, v neposlednom rade môže takto vyjadriť len svoju podporu voči tejto skupine a uprednostniť ju tak pred protistranou. 17 14 LAUTERPACHT, op. cit. s. 87 15 Ibid. 16 Institut de Droit International. La reconnaissance des nouveaux Etats et des nouveaux gouverment. B- Nouveaux Gouvernements, Article 10. [online] Session de Bruxelles, 1936 [cit. 16.3.2014] 17 TALMON, S. Recognition of the Libyan National Transitional Council. Insights. American Society of International Law [online]. 2011, vol. 15, issue 16.[cit. 17.3.2014] 9
Pokiaľ hovoríme, že uznanie vlády je bežným javom myslíme tým, že nie je problém ani v súčasnej alebo v nedávnej medzinárodnopolitickej situácii nájsť konkrétne príklady. Jedným takým môže byť prípad Líbye, ktorá po dlhoročnej vláde Muammara al- Kaddáfího zažila ľudové povstanie, z ktorého vzišla ako jeho vedúca organizovaná zložka Prechodná národná rada ( ďalej PNR). Práve táto bola predmetom následného postupného uznávania zo strany ostatných štátov. Vyjadrenia jednotlivých štátnych predstaviteľov na jej adresu boli spočiatku opatrné, ako to práve v takýchto vypätých prípadoch býva. Preto bola najprv uznaná ako reprezentant líbyjského ľudu a až neskôr ako vládna moc. 18 Po tom, čo ju za zástupcu Líbye uznalo Francúzsko, tak urobili aj ďalšie štáty, konkrétne takzvaná Kontaktná skupina zložená z tridsiatich dvoch štátov a siedmych medzinárodných organizácií. Kontaktná skupina znovu potvrdila, ţe Kaddáfího reţim uţ nemá ţiadnu legitímnu moc v Líbyi, a ţe Kaddáfí a niektorí členovia jeho rodiny musia odísť. Odteraz aţ pokiaľ dočasná vláda nezaujme svoje miesto, sa účastníci dohodli na rokovaní s Prechodnou národou radou (PNR) ako legitímnou vládnou mocou v Líbyi. 19 Týmto spôsobom sa z organizovanej skupiny rebelov stal oficiálny reprezentant štátu Líbya. Okrem toho to samozrejme znamená, že bývalá Kaddáffího vláda týmto stratila štatút legitímnej vlády, inak povedaná bola oduznaná. 20 Profesor Talmon zhrňuje, že hoci je uznanie v oblasti medzinárodných vzťahov, v ktorých sú právo a politika úzko prepojené, je prekvapivé, akú významnú úlohu medzinárodné právo v ňom hrá. 21 Dodajme ešte, že hoci je práca venovaná uznaniu štátov, uznanie vlády mu stojí ako právny inštitút po boku. Je dôležité si uvedomiť ako sme mohli vidieť vyššie, že aj tento zaujíma svoje patričné miesto v medzinárodnom práve. 2.3 Účinky uznania štátu Prvá skutočnosť, ktorá padne do oka každému, kto sa hlbšie ponorí do štúdia inštitútu uznania, je rozdelenie teórie na dva protichodných prístupy k problematike. Každá práca, 18 TALMON, op. cit. s. 3 19 Turecké ministerstvo zahraničných vecí. Fourth Meeting of the Libya Contact Group Chair's Statement, 15 July 2011, Istanbul [online] Publikované 15.7.2011 [cit. 17.3.2014] Dostupný z http://www.mfa.gov.tr/fourthmeeting-of-the-libya-contact-group-chair_s-statement_-15-july-2011_-istanbul.en.mfa 20 TALMON, op. cit. s. 5 21 ibid 10
ktorá sa uznaniu venuje, už od svojho úvodu zoznamuje svojho čitateľa s rozporným pohľadom dvoch hlavných doktrín, konštitutívnej a deklaratórnej. 22 Okrem toho, že súboj oboch doktrín o to, či majú účinky uznania konštitutívny alebo deklaratórny efekt na vznik štátu, vyprodukoval pomerne obsiahly no neproduktívny akademický balast na túto tému a zaviedol nás do oblastí neproduktívnych diskusií 23, bude tvoriť aj v tejto práci dôležitú časť. Dlhotrvajúca a neplodná debata ohľadom uznania bude predmetom kritiky v ďalšej časti tejto kapitoly. Na najbližších riadkoch budú predstavené obe teórie samostatne s tým, že sa pokúsime z vyvodiť syntézu, ktorá by mala význam pre celkovú tézy práce 2.3.1 Teória konštitutívnych účinkov Teóriu konštitutívnych účinkov uznania najlepšie vystihuje citát Lassu Oppenheima: Štát je a stáva sa osobou medzinárodného práva len a výhradne cez uznanie 24 Z daného je pomerne jasné, čo si predstaviť pod konštitutívnymi účinkami uznania, ide v podstate o to, že štát sa stáva subjektom medzinárodného práva až uznaním. Výhodou tohto prístupu k uznaniu je, že potrebný formálny súhlas existujúcich štátov by bol v istom zmysle právnym rámcom, do ktorého by tento inštitút zapadal. 25 Iný pohľad nám, ale, ukazuje, že existencia štátu je závislá na akte iných štátov, a síce či mu umožnia vzniknúť alebo nie. Práve v tom sa skrývajú značné úskalia tejto teórie. Nakoľko rozhodnutie uznať iný štát je svojím spôsobom aj rozhodnutím politickým, závisela by existencia nových štátov výhradne na vôli tých už existujúcich. Tým pádom by mohlo dochádzať k situáciám, kedy by boli uznania a teda vznik zaručované entitám, ktoré by nespĺňali ani základné predpoklady štátnosti. Prípadne na strane druhej by štáty mohli odoprieť vznik entite, ktorá by predpoklady spĺňala do bodky. S týmto sa, ale pomerne úspešne podarilo vysporiadať profesorovi Lauterprachtovi, považovaného za jedného z posledných zástancov konštitutívnej teórie, 26 ktorý na jednej strane prisudzoval uznaniu význam tým, že završovalo proces vzniku štátnosti, no na strane druhej boli štáty povinné uznať entitu za plnohodnotného suveréna, ak 22 CRAWFORD, op. cit.; GRANT, op. cit; FABRY, op. cit.; LAUTERPACHT, op.cit. 23 MALENOVSKÝ, op. cit. s. 110 24 OPPENHEIM, L. F. L., International Law: A treatise. 8. vyd. Londýn: Longmans, Green and Co, 1955 cit. In: GRANT, Thomas D. The Recognition of States: Law and Practice in Debate and Evolution. vyd. Westport, CT: Preager, 1999. s. 2 25 GRANT, op. cit. s. 124 26 CRAWFORD, op. cit. s. 19-20 11
naplnil všetky kritéria štátnosti. 27 Povinnosť uznať za subjekt medzinárodného práva entitu, ktorá spĺňa objektívne požiadavky štátnosti je podľa Lauterprachta hlavným východiskom, ako prinavrátiť uznanie právu a oslobodiť ho od politickej nevypočítateľnosti. 28 Je nesporné, že takáto prax štátov by skutočne urobila z uznania právnu kategóriu a vniesla by tak jasný poriadok do hmlistého systému uznávania a vzniku štátov. No je to práve idealizmus a ignorovanie skutočnej praxe štátov, čo je Lauterprachtovi mimo iného vyčítané. Nie raz sa stretávame s názorom, že doktrína nemá vytvárať právo, ale ho pozorovaním vyvodzovať z konkrétneho postupu štátov. 29 Otázky, ktoré sa vynárajú ponárajúc sa hlbšie do podstaty konštitutívnej teórie v nás vzbudzujú opodstatnené pochybnosti o správnosti tohto prístupu. Za čo máme považovať entitu, ktorá bola uznaná len istým počtom štátov, prípadne z druhej strany, koľko štátov je vlastne potrebných na to, aby sme ju mohli považovať za plnohodnotného člena medzinárodného spoločenstva? 30 Či štát, ktorý je uznaný len istým počtom štátov, tým padom existuje len pre tieto štáty, alebo za čo máme považovať územie neuznaného politického spoločenstva, keď nie je ani štátnym územím ani terra nullius? 31 Asi najvýznamnejším argumentom v neprospech konštitutivizmu je skutočnosť, že entita, ktorá nie je uznaná dostatočným počtom štátov, prípadne pre niektoré z nich štátom z dôvodu neuznania nie je, nemá pre absentujúcu subjektivitu ani práva ani povinnosti. Ad absurdum teda nie je viazaná napríklad normami jus cogens, ale zároveň keďže nemá ani práva môže byť utláčaná iným štátom, nakoľko by nepožívala ochranu, ktorú medzinárodné právo zaručuje len štátom. 32 Vyššie sme sa mohli presvedčiť o tom, že na konštitutivizmus v uznaní je hladené ako na vyvrátenú a prekonanú teóriu. 33 No čo je podľa nás, ale, dôležité si z danej state odniesť je práve Lauterprachtov pohľad na problematiku uznania, ktorý je vo svojej podstate nadčasový a ponúka silnú víziu do budúcnosti inštitútu uznania. 27 LAUTERPACHT, op. cit. 28 GRANT, op. cit. s. 138 29 ibid s. 126 30 RYNGAERT, SORBIE, op. cit. s. 469 31 SLOANE, R., D., The Changing Face of Recognition in International Law: A Case Study of Tibet. Emory International Law Review [online] Emory International Law Review, Vol. 16, 2002; Boston Univ. School of Law Working Paper No. 06-44. s.117 [cit. 22.3.2014] 32 GRANT, op. cit. s. 20 33 MALENOVSKÝ, op. cit. s. 110 12
2.3.2 Teória deklaratórnych účinkov Po doktríne konštitutívnych účinkov je na mieste si predstaviť tú, ktorá stojí na druhej strane akademickej debaty. Pokiaľ v tej vyššie spomínanej bolo uznanie nutným predpokladom pre vznik štátu, tak v rámci teórie deklaratórnosti nám uznanie len osvedčuje fakt existencie štátu. Ten vzniká nezávisle na posúdení ostatných členov medzinárodného spoločenstva. Takzvaná deklaratórna teória tvrdí, ţe pokiaľ raz politické spoločenstvo naplní určité podstatné kritéria, často odvodzované ako klasické alebo montevidejské kritéria, stáva sa štátom bez ohľadu na jeho uznanie alebo jeho nedostatok zo strany ostatných štátov. 34 V prípade danej teórie sú teda opäť dôležité kritéria, ktoré nám určujú štátnosť daného spoločenstva. Pokiaľ sa vyššie zmieňujú kritéria z Montevidejského dohovoru ide o permanentné obyvateľstvo obývajúce konkrétne územie, na ktorom sa uplatňuje jediná moc a možnosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi. 35 Naplnením týchto kritérií sa entita stáva štátom. Ide teda o formu potvrdenia faktického stavu, ktoré je retroaktívne v tom zmysle, že sa týka skutočnosti, ktorá sa odohrala v minulosti. No je podstatné dodať, že tento proces zbavuje štáty možnosti rozhodovať o štátnosti iných spoločenstiev na základe vlastného politického uváženia v prospech objektívnych právnych kritérií. 36 V súčasnosti panuje všeobecný názor a súhlas práve s deklaratórnou teóriou, je to aj s dôvodu, že konštitutívna teória nedokázala vyargumentovať základné otázniky, ktoré v podstate vytvorila. Ako hovorí prof. Malenovský nedokázala zodpovedať podstatné otázky, kto vytvoril subjektivitu prvotne vzniknutého štátu, ako sa zlučujú konštitutívne účinky uznania so zvrchovanou rovnosťou všetkých štátov, či kedy subjektivita štátu vlastne vzniká, ak existujú štáty, ktoré ho uţ uznali, aj tie, ktoré tak ešte neurobili. 37 Nechceme tým povedať, že deklaratórna teória prevážila, len z dôvodu, že konštitutívna sa v podstate zdiskreditovala, lebo pravdou je, že skutočne prevláda naprieč doktrínou. 38 Podpory sa tejto teórie dostalo aj zo strany Institut de Droit International, ktorý vo svojej rezolúcii z roku 1936 Uznanie nových štátov a nových vlád hneď v prvom článku doslova uvádza: Uznanie má deklaratórny účinok. Existencia nového štátu vrátane všetkých 34 FABRY, op. cit. s. 2 35 Čl. 1 Dohovoru o právach a povinnostiach štátov z 26. decembra 1933 36 RYNGAERT, SORBIE op. cit. s. 470 37 MALENOVSKÝ, op. cit. s. 110 38 CRAWFORD, op. cit. s. 23, 25 13
právnych účinkov, ktoré nadväzujú na túto existenciu, nie je dotknutá odmietnutím uznania jedným alebo viacerými štátmi. 39 S týmto názorov, sa ale stotožnila aj Arbitrážna komisia pri Konferencii k Juhoslávii, ktorá hneď v prvom svojom posudku dokladá, že existencia alebo zánik štátu sú otázkou faktickou, ţe účinky uznania inými štátmi sú čisto deklaratórne. 40 Uvedené skutočnosti, nám síce ponúkajú pomerne jednoznačný obraz o účinkoch, ktoré má uznanie štátu, vzhľadom k tomuto štátu, no napriek tomu sa im nepodarilo úplne strieť skepticizmus, ktorý visí nad významom daných teórií pre prax. 2.3.3 Syntéza oboch teoretických prístupov Na tomto mieste je potrebné uviesť, že okrem názorov v prospech jednej alebo druhej teórie sa neraz stretávame aj s názorom o neefektívnosti až nepodstatnosti akademickej debaty o teórii účinkov uznania. Jednoznačne a poeticky to vystihuje Ian Brownlie: V prípade uznania, teória nielenţe nedokázala rozvinúť daný predmet, ale vytvorila tertium quid (kurzíva v originály), ktoré stojí ako hlúčik hmly za jasného dňa medzi pozorovateľom a obrysmi krajiny, ktorá volá po prieskume. So vzácnymi výnimkami teórie o uznaní nielenţe nedokázali zlepšiť kvalitu uvaţovania, ale odradili právnikov od pouţitia beţných metód právnej analýzy. 41 Nachádzame teda jadro úrazu v prípade práce ohľadom uznania. Bolo nie len podľa nás chybou, že sa výskum uznania nadlho zameral výhradne na účinky uznanie, keďže konflikt daných východísk spôsobil, že nebola skúmaná samotná podstata uznania ani jeho postavenie v rámci medzinárodného práva a to všetko na úkor sporu medzi teóriami konštitutívnych a deklaratórnych účinkov uznania. Miesto sporu medzi oboma prístupmi hľadajme radšej ich prieniky, prípadne ich použiteľné časti pre prax. Na jednej strane musíme súhlasiť so skutočnosťou, že štát vzniká naplnením štátotvorných kritérií, teda ide o faktickú otázku a nie je viazaný na svoje následné uznanie, aby mohol byť vôbec považovaný za suveréna. Na strane druhej z uznania vyplýva, že 39 IDI, La reconnaissance des nouveaux Etats et des nouveaux gouvernements.[online] A- Nouveaux Etats, Article premier [cit. 22.3.2014] 40 Arbitrážna komisia. Posudok č. 1 In: PELLET, A. The opinions of the Arbitration Committee: A Second Breath for the Self-Determination of Peoples. European Journal of International Law [online]. 1992, 3, s. 182 [cit. 22.3.2014] 41 BROWNLIE, I. Recognition in Theory and Practice.The British Yearbook of International Law [online]. 1982, 53(1), s. 197 [cit. 22.3.2014] 14
uznávajúci štát má vôľu vnímať uznaný štát ako seberovného a vstupovať s ním do medzinárodnoprávnych vzťahov. 42 Toto sa nám potvrdzuje v prípadoch entít- štátov, ktoré nie sú všeobecne uznávané, prípadne sú uznané len malým množstvom štátov. Ich existencia je síce nepopierateľná no kvalita tejto existencie je široko obmedzená a nedosahuje tú, ktorú by mohla mať, ak by daný štát bol akceptovaným členom medzinárodného spoločenstva. 43 V konečnom dôsledku od uznania závisí status daného štátu a ako bude vnímaný z pohľadu ostatných, preto má uznanie ako také význam v medzinárodnom práve a nie len to, či sú jeho účinky konštitutívne alebo deklaratórne. Inak povedané, medzi danými teóriami nemusí nutne vystupovať len alebo ako logický operátor, ale je možné použiť i iný a síce, napríklad a aj. Otázkou, ktorá by mala byť zodpovedaná namiesto hľadania tej ktorej teórie týkajúcej sa účinkov uznania, by mala byť tá, ako prinavrátiť inštitút uznania právu, aby politické rozhodovanie nehralo prím a nevylúčilo tak právo na perifériu záujmu. 2.4 Druhy uznania Aby sme mohli inštitút uznania skutočne spracovať komplexne, je nutné priblížiť si aj jeho ďalšie rozdelenie. Okrem tých vyššie uvedených môžeme uznanie deliť na uznanie právne - de jure a uznanie faktické - de facto. Podstatou tohto delenia je, do akej miery sú uznávajúce štáty ochotné vysloviť svoje uznanie, teda či na toto využijú rovno oficiálnu právnu cestu, alebo tak učinia len faktickým prijatím danej skutočnosti. Najprv bude priblížené ako pomerne jednoznačné uznanie de jure, následne sa zameriame na druhú kategóriu, ktorá pôsobí viac problémov a síce uznanie de facto. 2.4.1. Uznanie de jure Ide o výslovné uznanie novovzniknutého štátu, ktorým dáva uznávajúci štát najavo, že chce vstupovať s týmto do vzájomných vzťahov. Nepôsobí preto v doktríne väčšie problémy a pokiaľ sa aj v odbornej literatúre rozoberá uznanie je v prevažnej časti prípadov myslené práve uznanie de jure. Bola by škoda nevyužiť konkrétnu definíciu, ktorú nám ponúka Institut de Droit International (ďalej IDI) v rezolúcii k uznaniu štátov pod článkami 4-7 42 MALENOVSKÝ, op. cit. s. 111 43 KLUČKA, op.cit. s. 62 15
Uznanie de jure vyplýva, buď z výslovného vyjadrenia, alebo z praktického činu zreteľne vyjadrujúceho zámer udeliť toto uznanie, teda ustanovenie diplomatických vzťahov; v prípade nedostatku daného vyjadrenia alebo podobného činu, by uznanie nemalo byť povaţované za udelené. 44 2.4.2 Uznanie de facto Uznanie de facto predstavuje pre doktrínu od istej miery unikajúci problém, ktorý sa snažil riadne uchopiť opäť Hersch Lauterpacht. Ako spomína vo svojej monografii, pre mnohých nie je reálny a už vôbec nie právny rozdiel medzi uznaním de jure a de facto. 45 Práve preto sa sám ponoril do danej problematiky. Budeme teda vychádzať hlavne z jeho zistení. Rozdeleniu uznania sa ale venuje aj IDI a rozdiely medzi danými druhmi uvádza v povahe týchto druhov. Uznanie de jure považuje za konečné a úplné, zatiaľ čo uznanie de facto dočasné alebo obmedzené v rámci určitých právnych vzťahov. 46 O tom, že existujú aj právne rozdiely medzi danými druhmi uznania je presvedčený aj Lauterpacht. Ako rozdiely ukazuje, že de facto uznanie nemusí znamenať získanie úplného diplomatického styku, ani priznanie plných diplomatických imunít voči agentom de facto uznaného štátu. Hlavne, ale vidí podstatu v tom, že nakoľko je de facto uznanie vo svojej podstate provizórne, jeho premena na úplné uznanie je vlastne podmienená naplnením istých kritérií, ktoré určuje uznávajúci štát, pričom môže dokonca dôjsť k situácii, že uznávajúci štát pri nenaplnení týchto kritérií môže uznanie stiahnuť. 47 Štáty v rámci svojho uváženia využívajú rôzne stupne uznania. Môžu sa teda rozhodnúť, že novovzniknutej entite zaručia úplné a konečné uznanie, ktoré by, ale potom, malo byť aj neodvolateľné a uznajú ju tak de jure 48 Prípadne, pokiaľ ešte nie sú úplne presvedčené o nadviazaní konečných diplomatických stykov, či majú voči uznanej entite ešte určité objektívne požiadavky, ktoré očakávajú splniť, využijú inštitút de facto uznania. A práve taká je aj prax štátov, z ktorej vychádzajú tieto zistenia. 49 44 IDI, La reconnaissance des nouveaux Etats et des nouveaux gouvernements.[online] A- Nouveaux Etats, Article 4 [cit. 22.3.2014] 45 LAUTERPACHT, op. cit. 46 IDI, La reconnaissance des nouveaux Etats et des nouveaux gouvernements.[online] A- Nouveaux Etats, Article 3 [cit. 22.3.2014] 47 LAUTERPACHT, op. cit. s. 345-346 48 IDI, La reconnaissance des nouveaux Etats et des nouveaux gouvernements.[online] A- Nouveaux Etats, Article 5 [cit. 22.3.2014] 49 LAUTERPACHT, op. cit. s. 347 16
2.5 Čiastkový záver V úvodnej kapitole sme rozobrali uznanie najmä z teoretických pohľadov doktríny naň, cieľom bolo získať, čo najkomplexnejší obraz o teoretických východiskách pre ďalší postup v práci. Presvedčili sme sa, že uznanie predstavuje aj v súčasnosti rozporuplný predmet akademických debát, ktoré, ale, nemusia byť pre výskum daného inštitútu vôbec produktívne, a ktoré nás môžu skôr zvádzať z cesty poznania a hľadania odpovedí na otázky, ktoré inštitút uznania nepochybne v sebe skrýva. 50 Už prvá kapitola nás presvedčila, že obhajoba patričného miesta pre uznanie v rámci medzinárodného práva nebude ľahká, najmä keď teória neponúka jasné východiská a samotná doktrína začína na túto úlohu rezignovať tým, že ponecháva uznanie napospas politickej ľubovôli. Nádej ale umiera posledná a vízie Lauterpachta a Granta o prinavrátení uznania právu ju držia pri živote. 50 BROWNLIE, op. cit. s. 211 17
3. Uznanie v medzinárodnom práve Všeobecne je uznanie štátu považované za veľkú neznámu v medzinárodnom práve, dokonca Mikuláš Fabry ho nazýva jedným z najdiskutovanejších fenoménov. 51 Pôvod týchto úvah musíme opäť hľadať v prameňoch medzinárodného práva. Možno lepšie povedané v absencii jednoznačných prameňov. Medzinárodné právo vskutku neponúka jasnú odpoveď, kde hľadať v jeho rámci inštitút uznania, no napriek tomu sa v tejto kapitole o to pokúsime. Koniec koncov ako názov samotnej práce napovedá je to jeden z našich hlavných cieľov. Hľadanie po formálnych prameňoch medzinárodného práva nás priviedlo k trom dokumentom, ktoré budú v ďalších častiach tejto kapitoly jednotlivo priblížené. Jedná sa konkrétne o Montevidejský dohovor o právach a povinnostiach štátov z 26. decembra 1933, komentovanú správu Komisie pre medzinárodné právo z roku 1949 týkajúcu sa základných otázok v rámci kodifikácie medzinárodného práva, medzi ktorými nachádzame aj uznanie a Smernicu na uznanie nových štátov vo východnej Európe a v Sovietskom zväze 52 spolu s Deklaráciou k Juhoslávii. Dané medzinárodnoprávne dokumenty už svojím charakterom vypovedajú o tom, aké miesto zaujíma uznanie v rámci kodifikovaného medzinárodného práva. Nejde totiž o globálne záväzné, všeobecne platné medzinárodné zmluvy. Ani ich datovanie nepatrí k najaktuálnejším (s výnimkou Smernice a Deklarácií ES), no pramene medzinárodného práva nám iné možnosti neponúkajú. Nakoľko sa skutočne jedná asi o jediné relevantné dokumenty uznávané aj doktrínou, čo o štátoch nie vždy musí platiť, je rozhodne nutné a potrebné ich na tomto mieste spomenúť a analyzovať. Uznanie je jednostranným aktom štátu závislým len na jeho voľnom uvážení. Už z vyššie uvedeného môžeme vyvodiť, že štáty si radi ponechávajú práve tento voľný rámec a do kodifikácie uznania prostredníctvom medzinárodných zmlúv sa príliš nehrnú, ale práve naopak nechávajú túto oblasť do istej miery zámerne zahalenú nejasnosťou. Podobné platí aj pre ustálenú prax štátov, z ktorej by sa potenciálne mohol vyvinúť právny obyčaj. 51 FABRY, op. cit. 52 Pôvodný názov v angličtine je Guidelines on the Recognition of New States in Eastern Europe and in the Soviet Union 18
3.1 Montevidejský dohovor o právach a povinnostiach štátov Temer v každej vedeckej práci zaoberajúcej sa uznaním narazíme medzi prvými práve na túto regionálnu zmluvu z roku 1933. Hoci sa jedná o záväznú zmluvu, ktorú podpísalo len 19 štátov amerického kontinentu 53 je vedou medzinárodného práva považovaná za jeden z hlavných prameňov upravujúcich otázky samotnej existencie štátov, či štátnosti. 54 Uvádzaná je ako prvá zámerne, je totiž ako jediná zo spomínaných právne záväznou a jej význam spočíva aj v tom, že pravidlá v nej obsiahnuté sú uznávané v praxi všetkých štátov a majú všeobecný význam. 55 Tento význam nachádzame najmä v prvom článku dohovoru, ktorý nám definuje štát ako subjekt medzinárodného práva. Vychádzajúc z Jellinekovej koncepcie troch základných prvkoch štátu 56, ktorými sú obyvateľstvo, územie a vláda, dohovor k nim pridáva aj spôsobilosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi 57 Už na tomto mieste môžeme vidieť, aký význam dáva tento dokument uznaniu, keďže schopnosť vstupovať do právnych vzťahov s inými štátmi je závislá práve na uznaní daného štátu ostatnými. Na prvý pohľad silný vplyv konštitutívnej teórie je však vzápätí minimalizovaný v čl. 3, kde sa dozvedáme, že existencia štátu nezávisí na uznaní inými štátmi. Uţ pred uznaním má štát právo brániť svoju celistvosť... V konečnom dôsledku dohovor explicitne vyjadruje vzťah k deklaratórnej teórii, keď uvádza, že štát existuje nezávisle na uznaní inými štátmi. Veľmi hodnotný je pre naše účely článok 6, ktorý obsahuje definíciu uznania, a ktorý sme citovali vyššie a podáva nám nasledujúce základné charakteristiky tohto inštitútu: Uznanie je bezpodmienečné a neodvolateľné. Doslova sa dozvedáme o výhradne deklaratórnych účinkoch uznania, pričom dohovor vyslovene vylučuje iný výklad, či rozšírenie významu uznania, keď hovorí, že znamená len toľko. Tento článok by sme mohli vyložiť aj tak, že nie je možné robiť k uznaniu iného štátu akékoľvek výhrady, či okliešťovať obsah uznania. Jednoznačne z neho vyplýva, že štát sa uznáva so všetkými právami a povinnosťami stanovenými medzinárodným právom. Inak povedané dohovor neumožňuje iný výklad pojmu uznanie štátu a dokonca stanovuje uznanie ako bezpodmienečné a neodvolateľné. Čo sa týka neodvolateľnosti, s týmto 53 TRÁVNIČKOVÁ, op. cit. 54 KLUČKA, op. cit., s. 61 55 ONDŘEJ, J., POTOČNÝ, M. Obecné mezinárodní právo v dokumentech, 2. doplnené vydanie, Praha: C. H. Beck, 2004. s. 17 56 TRÁVNIČKOVÁ, op. cit. 57 Čl. 1 písm. d) Montevidejský dohovor o právach a povinnostiach štátov z 26. decembra 1933 19
doktrína v zásade súhlasí 58, no v prípade bezpodmienečnosti môžeme konfrontovať aktuálnu prax štátov a potvrdiť skôr opak. 59 Uznanie bližšie upravuje aj článok 7, konkrétne jeho možné formy. Štát tak môže uznať iný výslovne alebo mlčky, pričom za uznanie mlčky sa považuje akýkoľvek akt, ktorý v sebe obsahuje zámer uznať nový štát. V Montevidejskom dohovore tak nachádzame pomerne konkrétne a ucelené ustanovenia týkajúce sa uznania, môžeme povedať, že zrejme jediné v rámci medzinárodného práva. Hoci sa jedná o zmluvu z roku 1933, ktorá zaväzuje len 19 štátov latinskej Ameriky zaujíma významné miesto v medzinárodnoprávnej úprave inštitútu uznania. 3.2 Ročenka Komisie pre medzinárodné právo z roku 1949 Dokumentom, ktorý opäť datujeme do 1. polovice 20. storočia je Ročenka Komisie pre medzinárodné právo z roku 1949. Táto obsahuje súhrn záznamov a dokumentov z prvého zasadnutia vrátane správy Komisie pre Valné zhromaždenie. Komisia OSN pre medzinárodné právo je pomocným orgánom Valného zhromaždenia vytvoreným v roku 1947, ktorého úlohou je podpora pokrokového rozvoja medzinárodného práva a jeho kodifikácia predovšetkým medzinárodného verejného práva, hoci nie je vylúčená ani oblasť medzinárodného súkromného práva. 60 Štatút Komisie nám v článku 15 ponúka aj definíciu a pochopenie rozdielov medzi pokrokovým rozvojom medzinárodného práva a kodifikáciou medzinárodného práva. V prvom prípade ide o prípravu návrhov medzinárodných dohovorov v oblastiach, ktoré doteraz neboli medzinárodným právom upravené vôbec, alebo v oblastiach, v ktorých pravidlá medzinárodného práva neboli praxou štátov dostatočne rozvinuté, zatiaľ čo kodifikáciou medzinárodného práva treba rozumieť presnejšie vyjadrenie a systematizáciu pravidiel medzinárodného práva v takých oblastiach, v ktorých uţ existuje rozšírená prax štátov, precedensy, ako aj doktrína medzinárodného práva. 61 Význam Komisie je teda značný a jej prínos spočíva aj v prácach, ktoré neuzrú svetlo ako záväzné medzinárodné zmluvy, ale skončia len ako ich návrhy. A to aj preto, že 58 Je však potrebné spomenúť aj opačné názory a prax štátov, tak ako to robí aj dr. Mrázek v práci Právne postavenie Palestíny a otázka jej uznania ako štát, kde spomína konkrétne príklady oduznania Taiwanu, resp. Čínskej republiky 59 Pozri: Declaration on the Guidelines on the Recognition of New States in Eastern Europe and in the Soviet Union, kde nachádzame práve podmienky za splnení, ktorých mali novovzniknuté štáty právo na uznanie zo strany Európskych spoločenstiev. 60 čl. 1/ 1-2 Štatútu Komisie pre medzinárodné právo 61 KLUČKA, op. cit., s. 143 20
vyjadrujú názory vysokokvalifikovaných odborníkov v oblasti medzinárodného práva, že istý problém by právom mal byť regulovaný. Jedným takým návrhom je aj Návrh Deklarácie o právach a povinnostiach štátov z roku 1949. Hoci pojem uznanie tu nenachádzame priamo medzi jednotlivými článkami Deklarácie, ale až v dodatočných komentároch, ide stále vyjadrenie skutočnosti, že inštitút uznania zaujíma svoje miesto v rámci medzinárodného práva. V bode 50 pod názvom Pozorovania týkajúce sa Návrhu Deklarácie sa dozvedáme, že jedným z navrhovaných článkov bolo, že Kaţdý štát má právo, aby bola jeho existencia uznaná ostatnými štátmi. Nakoľko však väčšina členov Komisie vyjadrila názor, že daný článok by šiel nad rámec všeobecne akceptovaného medzinárodného práva upustila Komisia od tohto návrhu článku, a to aj z dôvodov, že otázka uznania je príliš delikátna a príliš zahrňujúca politické dôsledky, na to aby bola vysporiadaná v jednom krátkom článku. 62 Komisia ešte dodáva, že oblasť uznania považuje za natoľko významnú, že jej kodifikácia je potrebná alebo žiaduca. Práve vďaka Ročenke Komisie pre medzinárodné právo z roku 1949 získavame prehľad, čo Komisia vyššie spomenutým hodnotením myslela. Pri zostavovaní plánu ohľadom možnej kodifikácie zaujíma pojem uznanie štátov prvé miesto v poradí pod písmenom a) v rámci 5. zasadnutia Komisie. Zápis z neho nám ponúka komplexný obraz o názoroch jednotlivých členov Komisie ohľadom otázky uznania a jej prípadnej kodifikácie. Pozorujeme, že v nej prevláda všeobecný názor v prospech významu inštitútu uznania. Najvýstižnejšie celú diskusiu zakončuje predseda Komisie Hudson, keď poznamenáva, že uznanie, sledujúc prevládajúci názor Komisie, je adekvátny inštitút určený na kodifikáciu a zaraďuje ho tak do zoznamu vybraných tém, ktorým bude ďalej venovaná patričná pozornosť. 63 V rámci šiesteho zasadnutia, predseda Komisie uzatvoril Všeobecný plán kodifikácie s nasledujúcim výsledkom obsahujúcim štrnásť veľmi konkrétnych bodov: 1. Uznanie štátov 2. Sukcesia štátov a vlád 3. Imunita štátov a ich majetku 4. Súdna právomoc s ohľadom na zločiny spáchané mimo štátneho územia 5. Reţim šíreho mora 6. Reţim pobreţných vôd 7. Štátna príslušnosť 62 Draft Declaration on Rights and Duties of States with commentaries 1949 63 YEARBOOK OF THE INTERNATIONAL LAW COMMISSION 1949 Summary Records and Documents of the First Session including the report of the Commission to the General Assembly. s. 38 21
8. Zaobchádzanie s cudzincami 9. Azylové právo 10. Zmluvné právo 11. Diplomatický styk a imunita 12. Konzulárny styk a imunita 13. Zodpovednosť štátov 14. Rozhodcovské konanie Prvé miesto v poradí reálne svedčí o významnosti inštitútu uznania, dokonca zástupca Sekretariátu OSN A. Feller označil problém uznania ako jeden z najfrekventovanejších, s ktorými sa Sekretariát stretáva na dennej báze. 64 Sledujúc ďalej text ročenky a vyvíjajúcu sa diskusiu ohľadom kodifikácie medzinárodného práva, konkrétne Návrh Dohovoru o právach a povinnostiach štátov, musíme skonštatovať, že inštitút uznania nakoniec nenašiel svoj odraz v danom Návrhu a pre svoju komplexnosť a diskutabilnosť bol z neho vylúčený. Hoci ako sme ukázali vyššie Komisia skutočne postavila otázku uznania na vysoké miesto v rebríčku svojich priorít, nepodarilo sa jej nakoniec uzniesť na takom texte, ktorý by bola ochotná predložiť Valnému Zhromaždeniu. 65 Z mnohosti a rôznorodosti názorov a pohľadov na danú problematiku nám neostáva než vyvodiť, že otázka uznania štátov rozohrávala a rozohráva vášne v rámci odborných debát, a že napriek týmto komplikáciám, patrí inštitútu uznania dôležité miesto v medzinárodnom práve. 3.3 Deklarácia k Smernici k uznaniu nových štátov vo východnej Európe a v Sovietskom zväze a Deklarácia k Juhoslávii Ďalším a jedným z aktuálnejších medzinárodnoprávnych dokumentov, kde nachádzame uznanie je Deklarácia k Smernici k uznaniu nových štátov vo východnej Európe a v Sovietskom zväze prijatou ministrami Európskych Spoločenstiev (ES) na žiadosť Európskej rady. Ide o spoločné stanovisko ES a jeho členských štátov vyslovené prostredníctvom Rady na úrovni ministrov zahraničných vecí týkajúce sa, ako názov napovedá, spoločného postupu v prípade uznávania nových štátov. Okrem vyššie 64 YEARBOOK OF THE INTERNATIONAL LAW COMMISSION 1949 Summary Records and Documents of the First Session including the report of the Commission to the General Assembly. s. 58 65 Ibid s. 81-85 22
spomenutých Smerníc vydalo Mimoriadne zasadnutie ministrov EPS 66 zo dňa 16. decembra 1991 aj Deklaráciu k Juhoslávii a to za rovnakým účelom. Deklarácie sú výzvou adresovanou novovznikajúcim štátom v bývalom Sovietskom zväze a východnej Európe ako aj v Juhoslávii, že členské štáty ES sú ochotné ich spoločne uznať v prípade naplnenia istých v nej uvedených podmienok. Je preto vhodné hovoriť spoločne o oboch týchto textoch, hoci nezabúdame ani na špecifiká v prípade uznávania štátov bývalej Juhoslávie. Môžeme dokonca povedať, že Juhoslávia a jej vtedajšie problémy boli primárnymi dôvodmi na vznik týchto Deklarácií. ES sa významne angažovali v prípade Juhoslávie a jej politické a diplomatické kroky mali za cieľ pomôcť ukončiť násilie v regióne. 67 Priblížme si preto okolnosti vzniku daných dokumentov, a to ako z historického hľadiska, tak aj z medzinárodnoprávneho. Po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Slovinska a Chorvátska z 25. júna 1991 nasledovala masívna násilná kampaň zo strany Federálnych ozbrojených síl 68 snažiaca sa zabrániť odštiepeniu najmä Chorvátska. Nasledovali reakcie zo strany ES najprv vo forme návštev ministrov zahraničných vecí Luxemburska (ako predsedajúceho štátu), Holandska ( budúceho predsedajúceho štátu) a Talianska až bola zorganizovaná Mierová konferencia o bývalej Juhoslávii v holandskom Haagu začínajúca 7. septembra 1991, ako východisko Deklarácie ministrov zahraničných vecí ES o Juhoslávii zo dňa 27. augusta 1991. 69 Daná Deklarácia zaujíma v množstve iných vyhlásení a stanovísk zo strany ES dôležitú pozíciu, keďže okrem spomínanej mierovej konferencie ustanovila aj Arbitrážnu komisiu tzv. Badinterovu komisiu 70, založenú z 5 predsedov európskych ústavných súdov, alebo ich obdôb, ktorej mandát bol nasledovný. Komisia mala za úlohu v rámci celého územia Juhoslávie riešiť otázky práv menšín, použitia sily, zmeny hraníc, právneho štátu, následníctva štátov a pre nás významného uznania. 71 Thomas D. Grant píše dokonca o ad 66 EPS- Európska politická spolupráca, formát pravidelných zasadaní ministrov zahraničných vecí ES pred existenciou Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Tá sa zaradila do oficiálnych politík ES až po Maastrichtskej zmluve. 67 GRANT, op. cit., s. 151 68 Oficiálne zložky Juhoslávie boli označované ako federálne no v skutočnosti z dôvodu prevažujúceho srbského zloženia sa jednalo o srbské zložky. 69 GRANT, op. cit., s. s. 152-154 70 Badinterova komisia, pomenovaná po svojom predsedovi Robertovi Badinterovi, prezidentovi francúzskej Ústavnej rady 71 GRANT, op. cit. s. 155 23
hoc mechanizme na uznanie 72, preto je úloha Badinterovej komisie neopomenuteľná pri analýze oboch Deklarácií ES ohľadom uznania nových štátov. Spomínaný rozbor sa bude orientovať postupne na procedurálnu stránku uznania, ktorú Deklarácia a Smernice v sebe zahŕňajú a následne ich stránku obsahovú. Podľa Granta tak vytvorili kolektívny mechanizmus pre uznanie nových štátov. 73 Procedúra uznania, tak ako ju predpokladá Deklarácia sa skladá z viacerých krokov. Zaujímavé je, že sa v prípade týchto textov prvýkrát stretávame s lehotami v otázkach uznania, keďže štát majúci záujem o uznanie sa mal takto vyjadriť smerom k ES do 23. decembra 1991. Okrem vôle byť uznaný, musí domnelý štát potvrdiť aj nasledovné skutočnosti: - prijatie ustanovení v Návrhu konvencie ohľadom Juhoslávie, vrátane ľudských práv a práv národnostných a etnických menšín pod dohľadom Konferencie k Juhoslávii - pokračovanie podpory pre mierové úsilie Generálneho sekretára a Rady bezpečnosti OSN a pokračovanie v Konferencii k Juhoslávii - prijatie záväzkov obsiahnutých v Smerniciach k uznaniu nových štátov 74 Ďalší postup je v kompetencii Arbitrážnej komisie. V Deklarácii je záväzok, že republika, ktorá požiada o uznanie pred 23. decembrom 1991 dostane stanovisko Komisie pred 15. januárom 1992, v ktorom bude žiadosť posúdená z pohľadu Smernice. Ich obsah bude priblížený nižšie. Záverečným krokom v celej procedúre je samotné spoločné uznanie, kde ES a každý členský štát uznajú danú republiku, pokiaľ z pohľadu Komisie naplnila všetky predpoklady. Komisia v tomto ohľade vydala 4 Posudky 75, ktoré sa konkrétne týkali uznania. Išlo o Posudok 4 k medzinárodnému uznaniu Socialistickej republiky Bosny a Hercegoviny Európskym spoločenstvom a jej členskými štátmi, Posudok 5 týkajúci sa rovnakého problému v súvislosti s Chorvátskom, Posudok 6 ohľadom Macedónska a Posudok 7 k Slovinsku. 76 Priblížme si ďalej obsah toľkokrát spomínanej Smernice a Deklarácie a pokúsme sa charakterizovať podmienky, ktoré si štáty európskeho spoločenstva stanovili pre uznanie 72 Ibid., s. 153 73 Ibid., s. 156 74 Deklarácia k Juhoslávii, vyhlásená v rámci Mimoriadneho zasadnutia ministrov EPS v Bruseli zo 16. decembra 1991 75 V angl. origináli sú tieto posudky nazývané ako Opinion a očíslované podľa poradia v akom ich Komisia vydala, preto aj v práci používame označenie Posudok s veľkým P. 76 GRANT, op. cit. 24
novovznikajúcich entít. 77 Smernice v úvode doslova uvádzajú, že Spoločenstvo a jej členské štáty potvrdzujú pripravenosť uznať, podliehajúc beţným štandardom medzinárodnej praxe a individuálnym politickým skutočnostiam, tie nové štáty, ktoré, sledujúc historické zmeny v regióne, sa ustanovili na demokratických základoch, prijali príslušné medzinárodné záväzky a zaviazali sa v dobrej viere k mierovému postupu a rokovaniam. Okrem toho od novovznikajúcich entít požadujú rešpektovanie ustanovení Charty Spojených Národov, a ďalších medzinárodných dokumentov týkajúcich sa právneho štátu, demokracie a ľudských práv, garantovanie práv národnostných a etnických menšín, dbať nedotknuteľnosti hraníc, akceptovať záväzky smerujúce k odzbrojovaniu a nešíreniu nukleárnych zbraní a záväzok riešiť všetky spory ohľadom nástupníctva, či regionálnych rozporov dohodou, prípadne prostredníctvom arbitráže. 78 V prípade Deklarácie týkajúcej sa Juhoslávie sú podmienky obsiahlejšie a štáty Európskeho spoločenstva, kladú dôraz aj na vlastné záujmy, preto v poslednom odseku Deklarácie nachádzame nasledovnú podmienku: Spoločenstvo a jeho členské štáty tieţ poţadujú, aby sa Juhoslovanská republika zaviazala, a to pred uznaním, ţe príjme ústavné a politické záruky, ktoré vylúčia akékoľvek územné nároky voči susednému členskému štátu, ako aj akúkoľvek nepriateľskú činnosť voči susednému členskému štátu vrátane pouţitia pomenovania, ktoré by mohlo naznačovať územné nároky. 79 Posledná požiadavka je určená na ochranu Grécka a jeho územnej celistvosti a to voči Macedónsku, ktoré Grécko provokuje už svojím názvom, nakoľko jeden z jeho hraničných regiónov nesie rovnaké meno. Smernica spolu s Deklaráciami spoločne vytvorili systém kolektívneho uznania nových štátov. Z právneho hľadiska tak ide o výnimočný medzinárodný počin, ktorý poskytuje novým štátom isté formy istoty ohľadom ich budúcej medzinárodnej akceptácie. No ani v tomto prípade nedopadlo všetko, tak ako bolo v textoch predpokladané, nakoľko Nemecko uznalo Chorvátsko ako prvé spomedzi členských krajín bez ohľadu na Posudky Komisie, či výsledky Konferencie už 23. decembra 1991. 80 77 V literatúre sa častejšie ako výraz novovznikajúce štáty vyskytuje práve výraz entita nakoľko jej štátnosť je v danom období ešte otázna. Je preto namieste sledovať podobný trend. 78 Declaration on the 'Guidelines on the Recognition of New States in Eastern Europe and in the Soviet Union' (16 December 1991) Annex 1 In: TURK, D. Recognition of New States European Journal of International Law [online] 1992 [cit. 20.1.2014] 79 Declaration on Yugoslavia (Extraordinary EPC Ministerial Meeting, Brussels, 16 December 1991) Annex 2 In: TURK, D. Recognition of New States European Journal of International Law [online] 1992 [cit. 20.1.2014] 80 GRANT, op. cit., s. 155 25